Mercury-Atlas 7

Mercury-Atlas 7
Znak misie
Aurora 7 patch.png
Údaje o misii
Názov misie: Mercury-Atlas 7
COSPAR ID:1962-019A
Kozmická loď:Mercury (výr. č. 18)
Nosná raketa:Atlas LV-3B 107-D
Volací znak:Aurora 7
Posádka:1
Kozmodróm (rampa):Cape Canaveral (LC-14)
Štart: 24. máj 1962, 12:45:16,57 UTC
Pristátie: 24. máj 1962, 17:41:13 UTC
severná oblasť Atlantického oceánu; 218 km severovýchodne od Portorika
19°30′S 64°15′Z / 19,500°S 64,250°Z / 19.500; -64.250
Trvanie: 4 hodiny, 55 minút, 56 sekúnd
Počet obehov:3
Apogeum:268,47 km
Perigeum:160,88 km
Doba obehu:88,53 minút
Inklinácia:32,55°
Vzdialenosť:122 344 km
Max. rýchlosť:28 242 km/h
Max. zrýchlenie:7,8 g (76 m/s²)
Hmotnosť:1 350 kg (kozmická loď pri štarte)
Fotografia posádky
Malcolm Scott Carpenter
Malcolm Scott Carpenter
Navigácia
Predchádzajúca misiaNasledujúca misia
Mercury 6 - Patch.png Mercury-Atlas 6Mercury-8-patch.png Mercury-Atlas 8

Pozri aj Kozmonautický portál

Mercury-Atlas 7 (alebo podľa lode Aurora 7) bol americký pilotovaný kozmický let v rámci programu Mercury. Štart letu sa uskutočnil 24. mája 1962 a vyniesol do vesmíru štvrtého Američana, ktorým sa stal Scott Carpenter. V podstate išlo o opakovanie letu Johna Glenna, prvého Američana na obežnej dráhe, z 20. februára 1962. Carpenterovi sa počas letu podarilo pozorovať a vyfotografovať pohyb farebných kotúčov. Zisťovalo sa tým, ktoré farby sú vo vesmíre najlepšie viditeľné. Svetelné častice, o ktorých sa zmieňoval už Glenn, sa mu podarilo zachytiť na film. Potvrdil zrakom teóriu, že zapadajúce slnko pri pohľade z vesmíru vyzerá plocho. Carpenterov výkon na obežnej dráhe však nebol hodnotený príliš dobre, pretože kvôli jeho snahe nastaviť loď vždy do najvhodnejšej polohy pre fotografovanie spotreboval nadmerné množstvo paliva a zbytočne tak ohrozil svoju bezpečnosť.

Posádka

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Záložná posádka

Pôvodná posádka

Priebeh letu

Kozmická loď Mercury (výr. č. 18) prišla na Cape Canaveral 15. novembra 1961. Nosná raketa Atlas LV-3B bola dodaná na kozmodróm 6. marca 1962. Pôvodne mal let Mercury-Atlas 7 pilotovať astronaut Deke Slayton (v záložnej posádke Walter Schirra). Počas tréningu na centrifúge však u neho zistili srdcovú arytmiu, takže 15. marca 1962 bol odvolaný. Ak by letel, kabína by sa volala Delta 7, pretože išlo o štvrtý pilotovaný let programu Mercury a písmeno delta (Δ) je štvrté v gréckej abecede.

Kým Slayton zastával názor, že kozmická loď Mercury ešte stále nie je natoľko spoľahlivá, aby bolo možné na obežnej dráhe plytvať časom v prospech experimentov, ktoré sa nevzťahovali na testovanie systémov lode, Carpenter dovolil vedcom a výskumníkom, aby doslova natlačili letový plán pokusmi. Jeho pracovné tempo malo byť počas letu takmer frenetické.[1]

Štart Mercury-Atlas 7 so Scottom Carpenterom na palube, 24. máj 1962

Carpenterov kozmický let sa musel odložiť celkovo štyrikrát. Vo štvrtok 24. mája 1962 o 01:15 miestneho času ho prebudil lekár Howard Minners. Po sprche a rannej hygiene šiel na raňajky, ktoré pozostávali z malého steaku, stratených vajec, pomarančového džúsu, toastu a kávy. Potom podstúpil poslednú lekársku prehliadku pred štartom. Nasledovalo obliekanie skafandra, odchod z hangára S a jazda v špeciálne upravenom prívese na štartovací komplex 14. O 04:43 Carpenter nastúpil do kabíny kozmickej lode Mercury (výr. č. 18), ktorú pomenoval Aurora 7.[2][3] Misia Mercury-Atlas 7 odštartovala 24. mája 1962 o 07:45:16,57 miestneho času (12:45:16,57 svetového času) pomocou nosnej rakety Atlas LV-3B zo štartovacieho komplexu 14 na Základni vzdušných síl Cape Canaveral. V čase 2 minúty a 10 sekúnd po štarte došlo k vypnutiu motora rakety Atlas. Vzápätí sa kozmická loď oddelila od nosnej rakety a potom odletela záchranná vežička. Carpenter bol na obežnej dráhe. Komunikátor (CAPCOM) Gus Grissom mu oznámil: „Máme zelenú na sedem obletov.“ Samozrejme išlo o vtip, pretože na pláne boli len tri oblety okolo Zeme. Nadšený Carpenter mu však odpovedal: „Rozumiem, sladké slová!“ Najskôr pomocou manuálneho riadenia otočil kabínu tak, aby mohol oknom pozorovať odhodený nosič a zároveň tým Mercury uviedol do polohy pre neskoršie odpálenie brzdiacich rakiet. Potom astronaut vytiahol kartičky s letovým plánom, v podstate ťaháky, ktoré mapovali jeho činnosť minútu po minúte, pripevnil ich pomocou suchého zipsu na prielez a pustil sa do práce. Jeho pracovná záťaž bola vzhľadom na množstvo experimentov až neúmerne vysoká a Carpenter si vlastne ani na minútu nemohol oddýchnuť. Pravdou však je, že Carpenter mal k vedeckým pracovníkom vrelý vzťah a po vymenovaní na let Mercury-Atlas 7 veľmi ústretovo reagoval na ich požiadavky ohľadom experimentov na palube Mercury. Letový plán ale nevytváral len jeden človek.[1][4]

Počas letu sa Carpenterovi podarilo pozorovať a vyfotografovať pohyb farebných kotúčov. Zisťovalo sa tým, ktoré farby sú vo vesmíre najlepšie viditeľné. Svetelné častice, o ktorých sa zmieňoval už John Glenn, sa mu podarilo zachytiť na film. Potvrdil zrakom teóriu, že zapadajúce slnko pri pohľade z vesmíru vyzerá plocho. Dokázal tiež, že človek v beztiažovom stave dokáže prijímať pevnú stravu. Carpenter bol tiež prvým človekom, ktorý pozoroval správanie kvapalín v beztiaži. Medzitým sa začali problémy s environmentálnym systémom a kabína aj Carpenterov skafander sa začali prehrievať.[1][4]

Hlavnými problémami letu bola nadmerná spotreba paliva na manévrovanie (čo však spôsobil sám Carpenter svojou snahou nastaviť loď vždy do najvhodnejšej polohy pre fotografovanie) a porucha systému na automatický zážih brzdiacich rakiet. Pri štarte boli pravdepodobne znečistené senzory, ktoré vyhľadávali zemský horizont. Po celý čas letu potom dávali automatickému zariadeniu nesprávne údaje o polohe. Táto informačná chyba blokovala automatický zážih brzdiacich rakiet. Keď počítač odpočítal až na nulu a rakety sa neaktivovali, v tej chvíli už ľahko dezorientovaný Carpenter to ohlásil na Zem a počkal ešte ďalšie dve sekundy. Potom stlačil tlačidlo na manuálne odpálenie brzdiacich rakiet a hlásil ďalšie oneskorenie asi jednu sekundu, než sa prvá raketa naozaj aktivovala. Spôsobilo to, že kozmická loď smerovala mimo plánovanú pristávaciu oblasť, pričom sa odchýlila približne o 400 km. Carpenter tak mieril do oblasti, kde neboli rozmiestnené žiadne záchranné jednotky a zásoba paliva, nutného k udržaniu kabíny v návratovej polohe predstavovala 20% v systéme manuálneho riadenia a len 5% v systéme automatického riadenia polohy. Pred momentom, než s ním riadiace stredisko stratilo kontakt, Carpenter okrem iného ohlásil: „Vyzerá to, že to s palivom bude o chlp...“[1][4]

Kozmická loď Aurora 7 v poriadku pristála ešte v ten istý deň o 12:41:13 miestneho času (17:41:13 svetového času) pomocou padáku na hladine Atlantického oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 218 km severovýchodne od Portorika a 400 km od plánovanej pristávacej oblasti. V kabíne hojdajúcej sa na vlnách Atlantiku začínalo byť nepríjemne horúco, a tak Carpenter odpálil núdzový poklop v prednej časti kozmickej lode, odklopil palubnú dosku a vyšiel cez špic Mercury na čerstvý vzduch. Časť fotomateriálov bola morskou vodou vnikajúcou do kabíny zničená. Carpenter sa stal jediným astronautom programu Mercury, ktorý použil tento spôsob vystúpenia z kabíny. Hodil do vody samonafukovací záchranný čln, pripútal ho k trupu Aurory 7 a vliezol do neho.[1]

Až pol hodiny po pristátí zachytilo jedno z pátracích lietadiel zo San Juanu na Portoriku automatické signály kozmickej lode. O niečo neskôr ďalšie lietadlo zistilo, že Carpenter opustil kozmickú loď a je v malom nafukovacom člne. Tri hodiny po pristátí Carpenter konečne vstúpil na palubu lietadlovej lode USS Intrepid.[4]

Hoci Carpenterov výkon na obežnej dráhe nebol hodnotený príliš dobre, je nesporné, že práve vďaka jeho rozvahe a rozhodnosti sa mu let podarilo úspešne dokončiť a pristáť.[4] Letový riaditeľ Chris Kraft bol tak rozčúlený z problémov misie Mercury-Atlas 7, že povedal: „Ten skurvysyn už pre mňa znova nepoletí!“ Carpenter skutočne už do vesmíru viackrát neletel. Na jeseň 1963 si vzal dlhodobé voľno z oddielu astronautov, aby sa mohol venovať podmorskému projektu SEALAB. Pri motocyklovej havárii potom utrpel zranenie ramena, ktoré ho už úplne vyradilo zo zoznamu možných kandidátov na ďalší let. Z NASA odišiel v roku 1967.[1]

Galéria

Referencie

  1. a b c d e f ŠAMÁREK, Ondřej. Kritické momenty kosmonautiky 5. díl [online]. kosmonautix.cz, 2012-10-08, [cit. 2020-07-29]. Dostupné online.
  2. WADE, Mark. Mercury MA-7 [online]. astronautix.com, [cit. 2020-09-05]. Dostupné online.
  3. Burgess 2015, s. 80.
  4. a b c d e MEK - MA 7 [online]. mek.kosmo.cz, [cit. 2020-07-29]. Dostupné online.

Literatúra

  • BURGESS, Colin. Aurora 7 (The Mercury Space Flight of M. Scott Carpenter). New York; Londýn : Springer, 2015. 239 s. ISBN 978-3-319-20439-0.

Iné projekty

Externé odkazy

This page is based on a Wikipedia article written by contributors (read/edit). Text is available under the CC BY-SA 4.0 license; additional terms may apply. Images, videos and audio are available under their respective licenses. Cover photo is available under CC BY 2.0 license.